Predstavte si, že sedíte v tichu, niekde v kancelárii, knižnici alebo doma na gauči. Všetko je v poriadku... až kým si niekto neotvorí balíček čipsov. Zvuk praskania, chrumkanie, následné občasné dýchnutie nosom. A vo vás sa niečo zlomí. Zovrie vám žalúdok, srdce vám búši a celou silou sa snažíte ovládnuť, aby ste nevybuchli alebo neutiekli.
Ak ste sa v tomto popise spoznali, možno poznáte mizofóniu. A ak nie, i tak vitajte vo svete tých, ktorým bežné zvuky spôsobujú neznesiteľný stres.
Čo je mizofónia? Nie ste len „precitlivení“
Mizofónia je neurologický stav, pri ktorom niektoré zvuky vyvolávajú extrémne negatívne emocionálne reakcie – podráždenie, hnev, úzkosť či dokonca paniku. A nejde o hlasné alebo nelogické zvuky. Práve naopak – často ide o úplne obyčajné veci: dýchanie, žuvanie, škrabanie, klikanie perom, mľaskanie, šušťanie obalu, pukanie prstov.
Niekedy ide o konkrétne osoby – napríklad niečí hlas alebo smiech vám vôbec neprekážajú... kým to nie je váš kolega pri vedľajšom stole. Mizofónia má veľmi individuálnu podobu a práve preto býva taká nepochopená.
Dlhé roky sa tento stav nepovažoval za „skutočný zdravotný problém“. Ľudia s mizofóniou často počúvali frázy ako „to len preháňaš“, „buď tolerantný“ alebo „to chce len zvyk“. Lenže nejde o rozmar. Mizofónia nie je vymyslená a určite nie je len otázkou vôle.
Bežné prejavy mizofónie
Typickým príznakom mizofónie je intenzívna emocionálna reakcia na konkrétny zvuk. Nie je to „prekáža mi to trochu“. Je to okamžitý prechod do stavu vnútorného výbuchu. Človek môže zažiť:
- náhly hnev alebo zúrivosť,
- často neznesiteľnú úzkosť,
- stres, zrýchlený pulz,
- nutkanie uniknúť zo situácie alebo si zakryť uši
- až fyzické prejavy nevoľnosti či závraty.
Niektorí ľudia reagujú na zvuky aj telesne – majú stiahnutý žalúdok, bolesti hlavy či zimnicu. Dlhodobé vystavenie spúšťačom vedie k vyčerpaniu, sociálnemu vyhýbaniu, izolácii alebo až depresívnym stavom. A to všetko len preto, že niekto v blízkosti jedol polievku „až príliš nahlas“.
Freepik
Prečo mizofónia vzniká?
Vedecký výskum mizofónie je ešte pomerne mladý. Niektoré štúdie naznačujú, že ide o neuropsychologickú poruchu spracovania zvukov v mozgu, konkrétne v limbickom systéme, ktorý je zodpovedný za naše emócie. Iné výskumy hovoria o nadmernej aktivite v sluchovej kôre.
Čo to znamená v preklade? Jednoducho, mozog ľudí s mizofóniou zvuk nepočúva, ale okamžite naň „emotívne reaguje“. Príčina nie je úplne jasná – mizofónia nie je spojená s poruchou sluchu. Nezáleží na tom, či máte výborný sluch alebo nosíte načúvací prístroj. Skôr ide o to, ako mozog vyhodnocuje konkrétny zvuk.
Z výskumov vyplýva, že prvé príznaky mizofónie sa zvyčajne objavujú už v detstve alebo v ranej adolescencii, najčastejšie medzi 9. až 13. rokom života. U niektorých ľudí môžu byť mierne, no postupne sa zintenzívňujú, najmä v období puberty, keď sa citlivosť na vonkajšie podnety prirodzene zvyšuje.
Mizofónia si nevyberá – týka sa mužov, žien i detí
Zaujímavé je, že mizofónia nepostihuje výhradne žiadnu konkrétnu pohlavnú skupinu, no niektoré štúdie naznačujú, že ženy uvádzajú symptómy častejšie než muži. Môže to byť spôsobené aj tým, že ženy častejšie vyhľadávajú odbornú pomoc alebo si svoje prežívanie intenzívnejšie uvedomujú.
Aj deti môžu pociťovať mizofóniu – no často nie sú schopné pomenovať, čo im vlastne prekáža. Môžu sa javiť ako „vzdorovité“, „drzé“ alebo „citlivé na hluk“, a preto je dôležité tieto signály brať vážne. Ak dieťa reaguje výbuchmi hnevu, únikom z miestnosti či zakrývaním uší pri určitých zvukoch, môže ísť práve o mizofóniu.
Niektoré výskumy poukazujú aj na možné genetické predispozície alebo spojitosť s inými neurodivergentnými stavmi (napr. úzkostnými poruchami, ADHD alebo autizmom). Ale pozor – mizofóniu môže mať ktokoľvek. Aj ten najpokojnejší človek na svete, ktorému len prekáža, že jeho manželka večeria v rytme pesničky.
Život s mizofóniou
Mizofónia sa zatiaľ nedá úplne „vyliečiť“, ale dá sa zvládnuť tak, aby človek žil spokojne a bez výbuchov emócií zakaždým, keď niekto vedľa neho zaklope na stôl.
Tu je niekoľko osvedčených stratégií, ktoré môžu pri zvládaní mizofónie pomôcť:
1. Pochopenie a prijatie – prvý krok je vedieť, že mizofónia je reálna a nie ste „prehnane citliví“. Už len samotné zistenie môže priniesť úľavu.
2. Vyhýbanie sa spúšťačom – ak viete, čo ju u vás spúšťa, pokúste sa situáciám preventívne predísť – slúchadlá, tiché prostredie, dohoda s blízkymi.
3. Zvukové maskovanie – biely šum, prírodné zvuky, hudba v pozadí – to všetko môže „prekryť“ nepríjemný zvuk a zmierniť reakciu.
4. Terapeutická podpora – kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) sa ukazuje ako užitočná pri práci s emočnými reakciami na spúšťače. Existujú terapeuti, ktorí sa mizofónii venujú špecificky.
5. Komunikácia – hovorte o tom. So svojimi blízkymi, kolegami. Nie každý pochopí, ale veľa ľudí sa snaží prispôsobiť, keď vie, že nejde len o rozmar.
Mizofóniu má viac ľudí, než si myslíte
Aj keď sa o mizofónii doteraz veľa nehovorilo, rozhodne v tom nie ste sami. Podľa odhadov 10 – 15 % ľudí môže pociťovať symptómy mizofónie v nejakej forme.
Niekto pozoruje len mierne podráždenie, iný doslova bojuje o zachovanie pokoja. Neznamená to, že ste nevychovaný, netolerantný alebo „zlá spoločnosť“. Znamená to, že váš mozog spracúva niektoré podnety inak. A to je v poriadku.
Mizofónia je ako neviditeľný parazit – nevidno ho, ale vie vám znepríjemniť deň, večeru aj pracovné stretnutie. No zároveň – ak pochopíte, ako funguje, a dáte si priestor, môžete ju zvládnuť.
Lebo aj ticho sa dá nájsť – niekedy v slúchadlách, niekedy na prechádzke lesom, niekedy len tým, že si dovolíte povedať: „Prepáč, ten zvuk ma ruší, môžeme sa dohodnúť?“ A to je hrdinstvo, ktoré si zaslúži potlesk – tichý, samozrejme.
Zdroj úvodnej fotky: Freepik
