Optimizmus. Nie je to len úsmev na tvári a ružové okuliare. Je to schopnosť veriť, že veci môžu dopadnúť dobre. Že aj keď sa niečo pokazí, dá sa s tým niečo urobiť. Že svet nie je len plný problémov, ale aj riešení. A že aj v daždi sa dá skákať do mlák.
Na optimizmus u detí nevplýva len povaha
Sú deti, ktoré sa smejú hneď, ako sa zobudia. A potom tie, ktoré potrebujú trochu viac času, aby sa rozohriali. Niekto by povedal – „ten je taký optimista od prírody“ a iný „ona to má v povahe“. Lenže moderná psychológia aj obyčajná rodičovská skúsenosť hovoria, že optimizmus sa dá učiť. A hlavne – dá sa trénovať.
Je to trochu ako so svalmi. Niekto má predispozíciu, ale aj ten najväčší optimista môže časom otupieť, ak sa o svoju nádej nestará. A naopak – dieťa, ktoré je prirodzene opatrné, si môže vypestovať zdravú sebadôveru a schopnosť vidieť svet cez láskavejšiu optiku.
Základ je v nás. Pracujte na optimizme svojich detí i na svojom vlastnom
Deti sa učia pozorovaním. Môžeme im hovoriť, aby verili v dobro, ale ak nás počujú, ako denne hundreme na politikov, prácu, susedov a počasie, príliš im to nepomôže. Výchova optimistu sa začína v zrkadle – pri pohľade na nás samých.
Neznamená to hrať sa na večne usmiateho klauna. Znamená to ukazovať, že aj keď sa niečo nevydarí, svet sa nezrúti. Že aj my ako dospelí vieme byť sklamaní, ale neostávame v tom navždy. Že dokážeme hľadať riešenia a nestrácame nádej. Autenticita v kombinácii s pozitívnym prístupom je silné kombo.
Deti sa inšpirujú naším optimizmom
Deti si nás nenahrávajú na diktafón, ale zapisujú si všetko hlboko do vnútra. Sledujú, ako reagujeme, čo si všímame, ako o veciach hovoríme. Keď ráno mrholí a my zahlásime „no jasné, zas prší, skvelé…“, ani netreba viac. Už majú vzorec. Svet = protivný.
Ale ak to skúsime inak – „hm, vyzerá to na gumáky, možno si po škole skočíme do kaluže“ – podsunieme im úplne inú perspektívu. Deťom treba ukázať, že aj keď sa realita nevyvíja ideálne, reakcia je na nás.
Niekedy to chce len jednu vetu navyše. „Aj keď si sa s tým kamarátom pohádal, páči sa mi, že si sa pokúsil mu to vysvetliť.“ Alebo: „Bola to náročná skúška. A ty si to napriek stresu dal. To je odvaha.“
Freepik
Reč, ktorou tvoríme optimistu
To, ako hovoríme, formuje to, ako deti rozmýšľajú. Namiesto „to si pokašľal“ skúsiť „nevyšlo to, ale vieš, čo spravíš nabudúce?“ Keď dieťa zlyhá, nerobme z toho tragédiu.
Zároveň je dôležité, aby sa deti naučili pomenovať svoje emócie. Optimista nie je človek, ktorý nikdy necíti smútok. Je to človek, ktorý si ho prizná, prežije ho a vie, že príde aj radosť. Keď deti vedia, že aj zlé dni sú normálne, nevnímajú ich ako dôvod na rezignáciu.
Skúsenosť je najlepší učiteľ
Optimistické deti nevyrastú v skleníku, kde sa im nikdy nič nestane. Práve naopak – ich silu formuje zvládanie malých nezdarov. Keď sa niečo nepodarí, netreba hneď utekať s náplasťou a riešením. Skúsme s nimi zostať, počúvať, povzbudiť. Aj veta „to bolo ťažké, ale pozri, ako si to zvládol“ má obrovskú silu.
Tým deťom dávame správu: „Verím, že to zvládneš. Verím v teba.“ A to je niečo, čo v nich buduje vnútorný hlas, ktorý sa ozve, keď budú raz samy čeliť výzvam.
Reálne situácie, skutočné príležitosti
Optimizmus neznamená presviedčať dieťa, že všetko je vždy dobré. Znamená pomôcť mu naučiť sa, že aj keď niečo dopadne zle, nie je stále koniec.
Predstavme si, že dieťa dostane zlú známku. Prvá reakcia môže byť hnev, sklamanie, slzy. A je dôležité tieto emócie nechať odznieť. Ale po čase, keď už búrka utíchne, prichádza priestor pre rast. Namiesto „mal si sa viac učiť“ skúsme „čo ti na tom robilo najväčší problém? Vieš si predstaviť, čo urobíš nabudúce inak?“
Takéto rozhovory v rodine znejú ako drobnosti, ale dlhodobo formujú prístup k výzvam. Deti si z nich odnášajú myšlienku, že zlyhanie nie je koniec, ale súčasť cesty.
Dôvera – dar, ktorý deti premieňajú na silu
Jedným z najtichších spôsobov, ako z dieťaťa vychovať optimistu, je jednoducho mu veriť. Nie slepo, nie naivne, ale vedome – dávať mu pocítiť, že veríme, že to zvládne. Že keď mu niečo zveríme, nemusíme stáť meter za ním a kontrolovať každý krok. Že ho necháme vyskúšať, aj s rizikom drobného zlyhania.
Deti veľmi rýchlo vycítia, či im dôverujeme – a podľa toho sa začnú správať. Ak stále predpokladáme, že naše dieťa niečo pokazí, že „radšej to urobím ja“, alebo že „to ešte preňho nie je“, často tú predstavu aj naplní. Ale keď mu dáme priestor, ktorý zvládne, a nastavíme mierku úspechu tak, aby mal možnosť uspieť, začne sa učiť, že veci vie zvládnuť. A že sa na seba môže spoľahnúť.
Niekedy to znamená uberať z úloh, ktoré deti zahlcujú. Nie preto, že by sme ich podceňovali, ale preto, že chceme, aby zažili pocit úspechu. Nie raz za týždeň, ale každý deň aspoň trochu. Takto sa buduje optimizmus – nie z obrovských víťazstiev, ale z tých malých, každodenných „áno, toto si zvládol super“.
Učíme deti, ako sa pozrieť na veci s nadhľadom
Nadhľad je dar. Deti ho nemajú prirodzene – majú svoje búrlivé pocity, ktoré ich občas celé zaplavia. A tam vstupujeme na scénu my. Nie tým, že ich za tie pocity trestáme alebo ich bagatelizujeme, ale tým, že im ukazujeme iný uhol pohľadu.
Keď sa dieťa nahnevá, je ľahké povedať „neodvrávaj“. Ale ak sa na chvíľu zastavíme a spýtame sa: „Čo ťa tak nahnevalo?“ – dávame mu šancu naučiť sa pomenovať jeho emócie a pochopiť, čo sa v ňom deje. A až potom môžeme skúsiť spoločne hľadať spôsob, ako sa s tým dá naložiť bez hnevu a zbytočného vzdoru.
Láskavá reakcia, pokojná tvár, humor v správnej chvíli – to sú veci, ktoré sa v deťoch zapisujú ako reakčné modely. A keď ich zažívajú dostatočne často, začnú ich používať aj samy. Namiesto výbuchu si raz možno len povzdychnú: „No dobre, nepodarilo sa. Tak čo ďalej?“ A vtedy vieme, že sme zasiali dobré semienko.
Pochvala ako nástroj (ale správne zacielená)
Optimistické dieťa nie je len dieťa pochválené za každú pastelku v ruke. Je to dieťa, ktorého úsilie je videné a uznané, nejde len o výsledok. Keď totiž chválime len výkony („aká si šikovná, máš jednotku“), deti si zvyknú na to, že hodnota prichádza zvonka. Ale keď povieme: „Vidím, že si sa naozaj snažila a nevzdala si to, aj keď to bolo ťažké“, dávame hodnotu vnútornému úsiliu. A práve to je základom odolnosti a optimizmu.
Pozitívne rutiny v každodennosti na budovanie optimizmu u detí
Výchova k optimizmu nie je žiadna raketová veda. Často ide o malé veci, ktoré robíme pravidelne. Rituály vďačnosti – každý večer si povedať, čo sa dnes podarilo. Hovoriť o tom, čo ich teší. Rozprávať sa o plánoch, o snoch, o tom, na čo sa tešia. A hlavne – nebrať všetko smrteľne vážne.
„Vitamíny“ pre každodenný optimizmus:
- Otvorené rozhovory (nielen o tom, čo bolo zlé, ale najmä o tom, čo bolo fajn)
- Pravidelné povzbudzovanie (nie len za výkon, ale aj za snahu)
- Uznanie emócií (bez bagatelizovania a zosmiešňovania)
- Priestor pre detskú samostatnosť (nechať ich niečo skúsiť, aj keď to nepôjde hneď)
- Humor (nič tak nepomáha ako smiech, aj uprostred chaosu)
Svet nebude vždy milý. Ale my môžeme byť
Optimistické deti nie sú naivné. Sú pripravené veriť, že to má zmysel skúsiť znova. Že aj keď to nevyjde hneď, sú schopné niečo urobiť, niečo vytvoriť, niečím prispieť. A úprimne – to je presne ten typ ľudí, ktorých svet potrebuje. A ktorých aj my sami chceme mať pri sebe, keď budeme raz starí a budeme sa pýtať: „Ako to tie naše deti zvládajú?“ Verme, že s úsmevom. Lebo v tom úsmeve sme ich podporovali celý život.
Naše deti nepotrebujú, aby sme pre ne odpratali všetky kamene z cesty. Stačí, keď budeme kráčať vedľa nich, keď na ne narazia. A pripomenieme im, že kamene môžu byť aj schody.
Zdroj úvodnej fotky: Freepik
