Sebavedomie nie je o tom, že prídete do miestnosti a všetci zrazu zmĺknu. Nie je to ani o tom, že sa viete postaviť na stôl a kričať „pozrite sa na mňa!“ Pravé sebavedomie je niečo oveľa tichšie, hlbšie a nenápadnejšie. Je to vnútorné nastavenie, ktoré hovorí: Som v poriadku taký, aký som.
Nie je to niečo, s čím sa prebudíme. Mnohí si ho budujeme pomaly, vrstvičku po vrstvičke, často na ruinách kritiky, zlyhaní alebo porovnávania sa. Dobrá správa je, že sa dá vypestovať. Ako na to?
Sebavedomie nie je to isté ako arogancia
Ak sa vám niekedy zdá, že tí „najsebavedomejší“ ľudia v miestnosti sú aj najhlučnejší či najvýstrednejší – často ide o úplne opačný extrém. Prehnané sebavedomie býva totiž často len maskou podkutého strachu. Skutočne zdravé sebavedomie je pokorné.
Neponižuje iných, nepotrebuje súhlas davu, nebojí sa priznať omyl. Človek s pevným sebavedomím nemusí presviedčať svet, že má pravdu – vie ju totiž sám. A práve o takomto druhu sebavedomia ideme hovoriť.
Kde sa berie pocit „nie som dosť dobrý“?
Väčšina našich neistôt nevznikla včera. Nosíme si ich často zo škôlky, z triedy, z výchovy, zo vzorcov, ktoré sme si osvojili, lebo „takto to chodí“. Možno vám niekto v detstve opakoval, že máte byť ticho, že nemáte vystrkovať rožky, že niečo nedokážete. Alebo ste sa naučili, že ak nie ste najlepší, nie ste dosť. Takéto vzorce sa zakorenia hlboko a my im časom uveríme.
Pridajme k tomu spoločnosť, ktorá často premiešava hodnotu človeka s výkonom, výzorom či značkou auta – a máme hotový recept na to, ako sa stále cítiť malo. Málo pekný. Málo schopný. Málo zaujímavý. Lenže pravda je, že naša hodnota nie je naviazaná na výsledky, ale na to, kým sme.
Freepik
Kde sa láme naše sebavedomie? Oblasti, v ktorých sa cítime najzraniteľnejší
Sebavedomie nie je pevnosť – je to živý, premenlivý systém, ktorý reaguje na rôzne situácie. Môžeme sa cítiť veľmi sebaistí v práci, ale úplne zneistení v partnerskom vzťahu. Alebo si veriť medzi priateľmi, no strácať sa v spoločnosti neznámych ľudí. Nie je to „všeobecná schopnosť“ – skôr mozaika, v ktorej sú niektoré kamienky silnejšie a iné krehkejšie.
1. Vzhľad a telo
Ako sme už spomenuli, vzťah k vlastnému telu je jednou z najcitlivejších oblastí. Dnešná vizuálne orientovaná kultúra nás dennodenne vystavuje ideálom, ktorým sa nedá (a netreba) vyrovnať. Sociálne siete, reklamy, porovnávanie s druhými – to všetko nahlodáva obraz o tom, čo je „dosť dobré“.
Budovanie telesného sebavedomia začína vo vzťahu – nie s Instagramom, ale so sebou samým. Pomáha rešpektujúci pohyb (joga, tanec, prechádzky), kontakt s realitou (nie upravené fotky, ale skutočné telá) a vedomé ocenenie tela za to, čo dokáže – nie len za to, ako vyzerá. Telo nie je výkladná skriňa, ale živý nástroj nášho prežívania.
2. Výkon a kompetencia
Mnoho ľudí spája svoju hodnotu s tým, čo dokážu – v škole, práci, športe. A hoci je prirodzené chcieť byť dobrý, problém nastáva, keď každý neúspech začne podkopávať vieru v seba. Perfekcionizmus, chronická potreba dokazovať niečo svetu (alebo rodičom) a strach zo zlyhania vytvárajú vnútorný tlak.
Uvedomenie si, že zlyhanie nie je opak úspechu, ale jeho súčasť, môže úplne zmeniť náš prístup. Pomáha klásť si otázku: „Čo sa z tohto učím?“ namiesto „Čo som pokazil?“ A nezabúdať, že naša hodnota nie je podmienená výkonom – je v nás.
3. Vzťahy a sociálne situácie
Nízke sebavedomie sa často prejaví vo vzťahoch: bojíme sa povedať svoj názor, súhlasíme s niečím, čo nechceme, lebo „čo ak ma nebudú mať radi“. Často hrá rolu strach z odmietnutia – z toho, že ak ukážeme pravé ja, prídeme o blízkosť.
Sebavedomie vo vzťahoch rastie skúsenosťami, kde môžeme byť sami sebou a aj tak nás niekto prijme. To nás posilňuje. Zdravé hranice, otvorená komunikácia, odvaha byť zraniteľný – to všetko sú „tréningové pomôcky“, vďaka ktorým prestaneme hrať roly a začneme byť sami sebou aj pred druhými.
4. Identita – kým som, čo cítim, čo chcem
Možno najhlbšou oblasťou sebavedomia je tá, ktorá súvisí s naším ja. S pocitom, že máme právo byť takí, akí sme – so všetkými farbami, zákrutami, meniacimi sa názormi. Ak sme však vyrastali v prostredí, kde sme boli často opravovaní, kritizovaní alebo nepochopení, môžeme sa celý život snažiť „niekam zapadnúť“ a strácať vlastné kontúry.
Pomáha vnútorný dialóg: „Čo ja chcem? Čo cítim? Kam ma to ťahá?“ Aj keby odpoveď nebola dokonalá, je dôležité počúvať seba. Budovanie identity nie je o tom, že sa raz „nájdeme“, ale že sa postupne odkrývame – a máme v tom slobodu.
Prečo sú niektorí ľudia sebavedomejší ako iní?
To je otázka, ktorá visí vo vzduchu, najmä keď sa pozeráme na ľudí, ktorí žiaria prirodzenou istotou, a pritom sa nám nezdá, že by sa na niečo „hrali“. Ich tajomstvo? Nie je jednoznačné – no psychológia nám dáva zopár dobrých vysvetlení.
Detstvo a výchova
Sebavedomie sa zakladá už v detstve. Dieťa, ktoré dostáva lásku a prijatie „len tak“, nielen za výkony, si začne vnútorne veriť. Učí sa, že má právo cítiť, chcieť a existovať. Naopak – častá kritika, výsmech alebo nedostatok pozornosti vytvára vnútorné presvedčenie, že musím niečo dokázať, aby som bol hodný lásky.
Dobrou správou je, že aj keď sme takúto výchovu nezažili, môžeme si ju dopriať v dospelosti. Re-rodičovstvo, terapia, vedomá práca s vnútorným dieťaťom sú nástroje, ktoré pomáhajú staré rany zaceliť.
Temperament a osobnostné črty
Niektorí ľudia sú prirodzene otvorenejší, priebojnejší, iní citlivejší a uzavretejší. Nie je to lepšie ani horšie – len iné. Niekto vystúpi na pódium bez mihnutia oka, iný sa trasie, aj keď má povedať svoje meno. To však neznamená, že tí prví majú viac sebavedomia.
Možno len menší strach z pozornosti. Dôležité je nezamieňať si odvahu vystúpiť s hodnotou seba samého. Tichý, citlivý človek môže byť vo vnútri veľmi pevný. A hlučný môže mať krehkú dušu. Sebavedomie má mnoho tvárí.
Životné skúsenosti
Sebavedomie často rastie cez skúsenosti – najmä tie, ktoré sme zvládli. Každá výzva, každý moment, keď sme niečo prekonali, v nás buduje dôveru: „Zvládol som to raz. Zvládnem to aj znova.“
Niektorí ľudia prešli ťažkými obdobiami a vyšli z nich silnejší. Iní mali viac podpory a úspechov. Každý príbeh je iný. Dôležité je vedieť, že naša minulosť nemusí byť predpoveďou budúcnosti. To, čo sa nám nedostalo včera, môžeme vytvoriť dnes – krok po kroku.
Ako teda začať budovať sebavedomie – poctivo, zvnútra?
1. Všimnite si svoj vnútorný dialóg
Hovoríte si veci ako: „Na toto nemám“, „Zase som to pokazil“, „Vyzerám strašne“? Predstavte si, že tieto vety hovoríte kamarátovi. Asi nie, však? A predsa ich denne opakujeme sami sebe. Skúste to otočiť – nie silou, ale vedome. Namiesto „nič nezvládam“ si povedať „teraz je mi ťažko, ale viem sa o seba postarať“. Znie to možno jemne, ale práve v týchto vetách sa začína zmena.
2. Neporovnávajte sa s ostatnými
Dôležité je tiež priznať si, že niekedy sebavedomie oslabujú aj naše porovnávania sa. V časoch Instagramu a nekonečných statusov o úspechoch iných to nie je ľahké. Ale to, čo vidíme, nie je celý príbeh. Je to len výrez. Ich dokonalá kuchyňa nie je zárukou ich vnútornej spokojnosti. Porovnávanie zabíja radosť – a aj dôveru v seba. Každý má svoj rytmus. Svoju cestu. Aj vy.
3. Budujte si vzťah k vlastnému telu
Ďalšou dôležitou zložkou sebavedomia je vzťah k vlastnému telu. Mnohí ľudia, najmä ženy, si celý život nesú pocit, že s ich telom niečo nie je v poriadku. Ale telo nie je len na to, aby dobre vyzeralo. Je to domov, nástroj, príbeh.
Cvičiť, starať sa o seba, jesť dobre – to všetko robme preto, že sa máme radi. Nie preto, že sa nenávidíme. Sebavedomie nevyrastá z diéty. Ale z úcty k tomu, čo nám telo každý deň umožňuje.
4. Nastavte si hranice
Sebavedomý človek vie povedať nie. Vie sa postaviť za seba bez výčitiek. Vie si ochrániť čas, energiu a duševné zdravie. Hranice nie sú o tom byť tvrdý – ale jasný. A hlavne verný sám sebe. Ak sa neustále prispôsobujeme svetu, začneme sa v ňom strácať. Budovanie hraníc je cvičenie. Niekedy sa potkneme, niekedy cúvneme. Ale každý pokus sa počíta.
5. Dovoľte si zlyhať – bez toho, aby sa vám zosypal svet
Zdravé sebavedomie sa netvorí z víťazstiev, ale z toho, ako spracujeme prehry. Keď niečo pokazíme a neodsúdime sa. Keď nás niekto odmietne a my to neberieme ako dôkaz, že „nie sme dosť“. Práve tieto momenty sú skúškou – a zároveň posilňovaním vnútorného piliera. Skutočne sebaistý človek sa nezrúti, keď zlyhá. Zodvihne sa. S humorom, s pokorou a často aj s novou lekciou.
Posilnite sebavedomie aktívnou prácou na sebe
Sebavedomie nie je len o postoji, ale aj o činoch, ktoré podnikáme každý deň. Budovať zdravý vzťah k sebe samému môžeme práve tým, že investujeme čas a energiu do vlastného rozvoja – fyzického, mentálneho aj emocionálneho.
Pravidelné cvičenie zlepšuje nielen kondíciu, ale aj vnímanie vlastného tela. Meditácia pomáha spomaliť, spojiť sa so svojimi pocitmi a uvoľniť napätie. Čítanie inšpiratívnej literatúry môže poskytnúť nové pohľady, rovnako ako venovanie sa rôznym formám self-care – od starostlivosti o pleť až po čas strávený v prírode.
Sebavedomiu výrazne pomáha aj vzdelávanie, ktoré rozširuje obzory a posilňuje vnútorný pocit kompetentnosti. Medzi praktické návrhy patrí napríklad kurz na výučbu cudzieho jazyka, počítačových zručností či online kurz Umelá inteligencia, ktorý vám môže otvoriť dvere do nového sveta, ale aj jazykové kurzy, odborné webináre či sebakoučingové workshopy. Dôležité je vybrať si niečo, čo vás posúva, zaujíma a dáva vám zmysel.
Byť si istý sebou neznamená byť dokonalý
Sebavedomie nie je trvalý stav ani cieľová rovinka. Je to živý proces, človek sa mení, rastie, občas sa potkne. Niekedy si veríme viac, inokedy menej. Ale ak sa k sebe správame s úctou, láskavosťou a trpezlivosťou, začne sa niečo meniť. Nie na tvári, nie v bankovom účte, ale v pohľade, aký na seba máme.
A možno sa jedného dňa pozrieme do zrkadla a namiesto „čo je na mne zlé?“ si povieme: „Som v poriadku. Ešte sa učím. Ale som na dobrej ceste.“ A to je presne ten moment, keď sebavedomie prestane byť snom – a stane sa súčasťou nás.
Zdroj úvodnej fotky: Freepik
